Vodohospodársky systém
Banskoštiavnický vodohospodársky systém
Samotný vznik Banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, jeho unikátneho hydrotechnického riešenia bol tým, čo v dávnych dejinách banskoštiavnického baníctva viackrát zohralo rozhodujúcu úlohu a zachránilo ho tak pred úpadkom. Bol výsledkom odvahy a technickej zručnosti jeho realizátorov, ktorí prostredníctvom systému navzájom prepojených vodných nádrží nielenže na určitý čas vyriešili energetickú krízu v banskom dobývaní a odvodňovaní banských diel, ale svojim dôvtipom a genialitou technického prevedenia predstihli vtedajšiu svetovú úroveň vo vodnom staviteľstve.
Baníctvo v banskoštiavnickom rudnom revíre dosahovalo od svojho počiatku vysokú produkciu zlata a striebra, avšak už začiatkom 16. storočia bolo badať náznaky budúcej vážnej energetickej krízy banskej ťažby, ktorá vrcholila koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Hlavnou príčinou krízy bol fakt, že vtedajšia banská čerpacia technika nedokázala zvládať rastúci objem spodných banských vôd, ktoré s postupne rastúcou hĺbkou šácht spôsobovali čoraz väčšie problémy. Sprievodným problémom bol nedostatok dostupných zdrojov energie využiteľnej na čerpanie vody. Rentabilita ťažby bola často dosahovaná za cenu stále väčších nákladov spojených s odvodňovaním a udržiavaním banských prevádzok.
Východiskom mohla byť len nová, progresívnejšia a efektívnejšia čerpacia technika, alebo nájdenie nového energetického zdroja pokrývajúceho stále rastúce nároky. Riešenie sa našlo vo využití akumulovaných zásob povrchovej vody, ktorá sa už od 16. storočia čoraz viac uplatňovala vo všetkých významných banských revíroch Európy. Vodná energetická základňa sa však v Banskej Štiavnici a blízkom okolí vzhľadom na prírodno-geografický charakter krajiny nenachádzala. Banské diela boli častokrát situované vo vyšších horských polohách Štiavnického pohoria, pri hydrologicky málo výdatnom rozvodí medzi riekami Hron a Ipeľ, len s nepatrným množstvom prameňov a málo výdatných potokov. Po mnohých komplikáciách, ktoré sprevádzali baníctvo v 16. až 17. storočí a po prvých snahách o výstavbu umelých vodných nádrží od prelomu 15. a v 16. storočí, dochádza v prvej pol. 18. storočia k vytvoreniu dômyselného banského vodohospodárskeho systému. Systém sa skladal nielen z množstva umelo vybudovaných vodných nádrží – tajchov a z kilometre sa ťahajúcich povrchových záchytných a náhonných dláždených kamenných jarkov obopínajúcich okolité kopce a gravitačne privádzajúcich vodu, ale aj z množstva vodných štôlní, ktoré umožňovali prevod vody či už medzi jednotlivými tajchami podľa aktuálnej potreby vody na niektorej strane pohoria, alebo porušujúc orografické podmienky umožňovali prevody vody medzi dvoma povodiami. Vzhľadom na tieto fakty sa jednalo v tom čase o najdokonalejšiu banskú vodohospodársku sústavu a najefektívnejšie banské čerpacie mechanizmy na akumulovanú zrážkovú vodu.
Na postupnom zdokonaľovaní čerpacích zariadení sa podieľalo viacero generácií banských technikov, strojných majstrov, konštruktérov a profesorov Baníckej akadémie (M.K. Hell, J.K. Hell, J. Lill, B. Feil, J. Chenot, F. Hellvig, P. Rittiger, J. Adriáni, J. Schitko, S. Mikovíni, G. Faller a mnohí ďalší). Jednými z prvých výnimočných miestnych priehradárskych majstrov pred zrodom samotného vodohospodárskeho systému boli vtedajší banský strojmajster a konštruktér Matej Kornel Hell (1651 – 1743) a jeho syn Jozef Karol Hell (1713 – 1789). Boli pri zrode dovtedy najväčšej vodnej nádrže – Veľkej Vindšachtskej a zároveň sa zaslúžili o výrazné zväčšenie kapacity existujúcich vodných nádrží a vypracovanie detailného plánu na záchranu baníctva v kľúčových banských prevádzkach a to dobudovaním nových nádrží s priam ideálnou geografickou polohou vzhľadom na komplikovaný reliéf aj voči banským prevádzkam. Matej Kornel Hell ale predovšetkým geniálne zdokonaľoval konštrukčné riešenia čerpacích strojov a tak zvyšoval ich účinnosť a výrazne znižoval ich poruchovosť (konský gápeľ bez lomeného kľukového hriadeľa, čerpacie zariadenia s kývavým pákovým prevodom a mnohé iné). V polovici 18. storočia vznikli v Banskej Štiavnici na princípe využitia vodnej energie v tom čase najefektívnejšie banské čerpacie mechanizmy, pričom hlavne vodostĺpcový čerpací stroj sa neskôr šíril aj do ostatných baníckych centier sveta.
Koncom 18. storočia pri nástupe ďalšej krízy banskoštiavnického baníctva v dôsledku neustáleho prehlbovania banských diel a zložitej hospodárskej situácii sa o zdokonalenie funkčnosti vodných nádrží a o vybudovanie komplexného banského vodohospodárskeho systému zaslúžil vynikajúci matematik, kartograf, geodet a cisársko-kráľovský geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni (1686 – 1750). Bol zároveň poverený zriadením banskej odbornej školy v Banskej Štiavnici. Ponechal všetky Hellove vodné nádrže na pôvodnom mieste, rekonštruoval a zvýšil ich hrádze, navrhol a postavil nové. Projektoval tiež desiatky kilometrov dlhé zberné a náhonné, kameňom dláždené jarky vhodne trasované po svahoch okolitých vrchov aby gravitačne privádzali zrážkovú vodu do najbližších vodných nádrží. Prepojil množstvo tajchov systémom vodných štôlní a tak vzniklo viacero skupín vodných nádrží, v rámci ktorých bolo možné vodu presmerovať vždy tam, kde bol aktuálne jej nedostatok. Dovtedy vyrazená sieť dedičných odvodňovacích štôlní, razenie nových, ktoré odvádzali spodnú banskú vodu z hlboko situovaných banských prevádzok do povrchových recipientov často aj do vzdialenosti 15 km podzemím a dodnes zachovaný systém vodných nádrží vyriešil otázku energetickej základne banskoštiavnického baníctva až do začiatku 20. storočia.
Vzhľadom na členitosť reliéfu v okolí Banskej Štiavnice môžeme Banskoštiavnický systém vodných nádrží podľa jednotlivých mikropovodí a podľa funkčnej prepojenosti rozdeliť na niekoľko hlavných skupín. Najznámejšie z existujúcich VN opisuje Lichner (1999) podľa výsledkov ich zmapovania (Kolektív, 1991) a rozdelenia do skupín:
- Piargske vodné nádrže (Spodná Vindšachtská, Evička, Veľká Vindšachtská, Počúvadlianska, Krechsengrund, Veľká a Malá Richňavská, Bakomi, Dve Komorovské jazerá)
- Banskoštiavnické vodné nádrže (Veľká a Malá Vodárenská, Červená Studňa, Ottergrund, Klinger, Horná a Dolná Michalštôlnianska)
- Kolpašské vodné nádrže (Veľká a Malá Kolpašská, Rybník)
- Hodrušské vodné nádrže (Brennerštôlnianska, Móderštôlnianska, Horná a Dolná Hodrušská)
- Vyhnianske vodné nádrže (Teplopotocká, Rozgrund, Bančianska)
- Belianske vodné nádrže (Belianska, Goldfusská, Halčianska)
Počas histórie banskoštiavnického baníctva vzniklo, bolo prebudovaných, prípadne zaniklo množstvo ďalších vodných nádrží, plošne a objemom menších, pričom celkovo sa uvádza, že spolu existovalo v okolí Banskej Štiavnice viac ako 60 vodných nádrží (štúdia o Banskoštiavnickej oblasti z roku 1991 obsahuje údaje o 66-tich vodných nádržiach, pričom stále neobsahuje všetky už dodnes známe...). Tieto sú dnes predmetom geomorfologických a montánnych prieskumov ako antropogénne relikty po zaniknutej banskej činnosti. Prevažná väčšina vodných nádrží slúžila v minulosti na pohon banských, úpravníckych a hutníckych zariadení, v menšej miere aj na pohon hámrov a mlynov. Niektoré vodné nádrže slúžili ako zdroje pitnej vody pre obyvateľstvo, pričom boli pokusy využiť akumulovaný objem vody plytších nádrží aj na chov rýb nasadením nenáročných nížinných, prevažne kaprovitých druhov rýb.
Aj keď najväčším banským vodohospodárskym systémom v Európe do konca 18. storočia bol Harzský vodohospodársky systém v Nemecku, pozoruhodnosť technických parametrov banskoštiavnického systému ho predčila. Z 13-tich banských VN, s najväčším množstvom akumulovanej vody, ktoré vznikli v Európe do zač. 19. storočia, bolo 7 z banskoštiavnického rudného revíru. Najvyššími troma hrádzami banských vodných nádrží postavených v Európe do polovice 19. storočia boli takisto vodné nádrže v okolí Banskej Štiavnice (Rozgrund 30,2 m, Veľká Richňavská nádrž 23,4 m, Počúvadlo 22,5 m). Priehrada Rozgrund bola do konca 19. storočia najvyššou zemnou priehradou v Európe, do polovice 20. storočia v Československu a sklonom svojich svahov v pomere 1:1,5 na návodnej strane a 1:1,35 na vzdušnej strane je najúspornejšie realizovanou priehradou v strednej Európe. Svojimi parametrami prevyšuje aj francúzsku priehradu Meurad, ktorá je považovaná za najodvážnejšiu zemnú priehradu v celosvetovej priehradárskej praxi. Svetovú výnimočnosť a prínos banskoštiavnického vodohospodárskeho systému k civilizačnému pokroku uznalo v roku 1993 UNESCO zapísaním historického mesta Banská Štiavnica a technických pamiatok priľahlého okolia na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.
Dnes zabezpečuje postupnú opravu jednotlivých historických vodných stavieb Banskoštiavnickej vodohospodárskej sústavy ako aj správu 20-tich najvýznamnejších vodných nádrží Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. a to podľa tzv. Čiastkového projektu obnovy historických vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice z roku 1996 (aktualizovaný v roku 2005 a 2007). Doteraz boli realizované opravy a rekonštrukcie vodnej nádrže Banky, VN Klinger, VN Veľká Vodárenská, VN Moderštôlňa, VN Evička, VN Belianska, VN Veľká Vindšachtská, VN Rozgrund, VN Bakomi a VN Veľká a Malá Kolpašská. V etape prípravy rekonštrukčných prác sa v súčasnosti nachádzajú VN Halčianska, VN Dolná Hodrušská, VN Evička - II. etapa a VN Veľká Richňavská. Základnými kritériami pre určovanie poradia jednotlivých opráv sú bezpečnosť obyvateľstva pod vodnými stavbami, technická spôsobilosť vodnej nádrže na prevádzku, pôvodný účel vodnej stavby a ďalšie.
Na 17. zasadnutí Výboru svetového dedičstva v Kolumbijskej Cartagene bola Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia pod rovnako znejúcim názvom zapísaná v dňoch 6.-11. decembra 1993 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V zozname technických objektov spracovanom ako príloha nominačného listu pre zápis Lokality UNESCO na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO podľa Dohovoru (Kolektív, 1992) figuruje aj kategória vodných nádrží, pričom ju tvoria dodnes existujúce vodné nádrže – tajchy. Žiaľ nie sú tu zapísané niektoré vodné nádrže, ktorých existujúce pozostatky vrátane telies hrádzí dodnes možno identifikovať a postupne sú buď konzervované, alebo dokonca využívané (napr. Horná Hodrušská). Skupinu vodných nádrží v prílohe nominačného listu tvoria nasledovné vodné nádrže (tajchy):
Antolská, Bančianska, Belianska, Brennerštôlnianska, Červená studňa, Evička, Goldfusská, Halčianska, Dolná Hodrušská, Ilijská, Klinger, Kolpašská Malá a Veľká, 2 Komorovské, Krechsengrund, 6 Kysihýbelských, Michalštôlnianska, Moderštôlnianska (Kopanická), Ottergrund, Bakomi (Pachomiova), Počúvadlianska, Rozgrund, Richňavská Malá a Veľká, Horná Vindšachtská, Vodárenská Malá a Veľká.
Tab. č.1: Technické parametre vybraných vodných nádrží (Lichner, 1999)
| Vodná nádrž | Vznik | Plocha | Nadmorská výška v m n. m. | Hrádza dĺžka | Hrádza výška | Hrádza šírka | Max. hĺbka v m | Objem v 1000 m3 |
| Spodná Vindšachta | 1625 | 593,11 | - | - | - | - | - | |
| Evička | 1638 | 2,3 | 662,81 | 165 | 12,5 | 11,4 | 10,4 | 211,6 |
| Veľká Vindšachta | 1712 | 4,6 | 687,48 | 237,1 | 4,4 | 15,2 | 14,2 | 533,7 |
| Počúvadlo | 1775 | 11,7 | 677,64 | 195,3 | 19,0 | 29,6 | 10,8 | 745,3 |
| Krechsengrund | 1735 | 0,08 | 740,00 | - | - | - | - | - |
| Malá Richňava | 1738 | 1,1 | 725,51 | 568,9 | 24,7 | 23,4 | 21,1 | 960,0 |
| Veľká Richňava | 1746 | 7,6 | 725,51 | 187,8 | 6,3 | 17,3 | 14,2 | 553,7 |
| Bakomi | 1738 | 1,5 | 711,27 | 113,8 | 13,3 | 15,6 | 14,4 | 183,2 |
| Dve Komorovské | <1742 | 0,5 | 500,22 | - | - | - | 2,5 | - |
| Veľká Vodárenská | <1500 | 0,5 | 704,53 | 87 | 16 | 10 | 14 | 34 |
| Malá Vodárenská | <1551 | 0,1 | 733,49 | - | 5 | 9 | 9 | 5,3 |
| Červená Studňa | 1759 | 0,2 | 787,15 | - | - | 9 | 8,1 | 55,7 |
| Ottergrund | <1754 | 0,5 | 801,28 | 43,6 | 5,3 | 72 | 6,6 | 25,3 |
| Klinger | 1829 | 2,1 | 682,83 | 127,1 | 6,3 | 22,4 | 21,3 | 157,9 |
| Horná Michalštôlnianska | - | - | - | - | - | - | - | |
| Dolná Michalštôlnianska | <1736 | 0,1 | 650,0 | 25 | 2 | 3 | 5 | 4,8 |
| Veľká Kolpašská | 1730 | 9,2 | 598,5 | 182,1 | 20,9 | 14,2 | 13,5 | 798,9 |
| Malá Kolpašská | 1763 | 0,65 | 598,59 | 79,9 | 15,2 | 6,8 | 6,6 | 107,4 |
| Rybník | <1727 | - | - | - | - | - | - | |
| Brennerštôlnianska | <1584 | 0,2 | 554,91 | - | 30 | 10 | 8 | 19,1 |
| Horná Hodrušská | <1705 | 3,2 | - | 244,7 | 7 | 15,7 | 14,2 | 255,8 |
| Dolná Hodrušská | 1743 | 4,9 | 528,23 | 199,1 | 5,7 | 21,7 | 20,3 | 641,0 |
| Móderštôlnianska | 1740 | 630,21 | 138,0 | 1,2 | 16,6 | 9,4 | 52,0 | |
| Teplopotocká | <1632 | - | - | - | - | - | - | |
| Rozgrund | 1743 | 5,8 | 703,83 | 138,4 | 7,6 | 23,2 | 22,3 | 960 |
| Bančianska | <1770 | 0,4 | 663,30 | 78,0 | 1,2 | 7,15 | 9,4 | 20 |
| Belianska | <1747 | 2,4 | 556,75 | 130 | 9 | 19,0 | 18 | 146 |
| Goldfusská | <1770 | 0,2 | 520,00 | - | - | - | - | - |
| Halčianska | <1770 | 4,9 | 47ľ,40 | 123 | 8,6 | 11,5 | 13 | 257 |
Karol Weis
Literatúra:- Kladivík, E., 2010: Popredné miesto slovenského rudného baníctva v Európe v odvodňovaní baní v 18. a 19. storočí, Európsky význam slovenského baníctva v stredoveku a novoveku, Zborník prednášok, 8.-10.9.2010, SBM Banská Štiavnica, ss 78-86
- Kolektív, 1991: Banskoštiavnická oblasť – štúdia, Hydroconsult Bratislava, 1991
- Kolektív, 1992: Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky priľahlého okolia, Nominačný spis pre zápis lokality na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO podľa Dohovoru, MŽP SR, Bratislava, 1992
- Lichner, M. a kol., 1999: Banskoštiavnické tajchy, Harmony, Banská Bystrica, 127 s.
- Smolka, J. a kol., 2005: Záverečná správa geologickej úlohy č.0400 „Zriadenie banskoštiavnického Geoparku“, Geofond, Bratislava
