Odvodňovacie dedičné sťôlne
Základným spôsobom odvodňovania baní bolo odvádzanie podzemných vôd na povrch dedičnými štôlňami. Bohatá morfológia členitého a najmä kopcovitého terénu poskytovala technikom možnosti vhodne využívať rozdielne výškové pomery aj pri odvodňovaní a to tým spôsobom, že sa najnižšie položené horizontálne banské diela začali využívať na odvodňovanie. Ba začali sa raziť aj banské diela takéhoto charakteru výlučne len pre účely odvodňovania. Banské diela sa takýmito dielami podfárali tak, aby mohli odvádzať banské vody nielen v čase vyrazenia, ale aj perspektívne umožňovali postupné prehlbovanie existujúcich banských diel a tak vytvárali podmienky pre ďalšie sprístupňovanie banských diel a umožňovali postupné prehlbovanie dobývok na rudných žilách a ich dobývanie smerom do hĺbky. Na odvádzanie a zmáhanie banských vôd, ktorých tým viac pribúdalo, čím viac postupovalo baníctvo do šírky i hĺbky, začali sa teda okrem vodočerpacích strojov používať aj dedičné štôlne, zakladané tak, ako ťažba postupovala smerom do hĺbky stále hlbšie a hlbšie.
V mnohých rudných revíroch mali v minulosti na odvodňovanie banských pracovísk veľký význam odvodňovacie tzv. dedičné štôlne. Boli to najdlhšie štôlne vychádzajúce na povrch, ktoré z baní odvádzali podzemné vody. Ostatné čerpacie zariadenia vlastne dopĺňali funkciu dedičných štôlní tým, že dvíhali vody na ich úroveň. Razenie a vlastná prevádzková údržba týchto banských diel bola veľmi náročná a preto sa tejto činnosti zúčastňovali viacerí ťažiari. Razenie dedičných štôlní bola dlhodobá záležitosť vyžadujúca investície a trpezlivosť. Ak pri razení štôlne narazili na žilu, ktorá vykazovala zisk, zvyčajne zastavili razenie štôlne a pustili sa do dobývania žily. Po vyrúbaní žily nad štôlňou pokračovali v jej dobývaní aj pod úrovňou štôlne. Dobývacie práce sa skončili až vtedy, keď už nevládali čerpať banské vody zo svojich dobývok na úroveň dedičnej štôlne. Až potom pokračovali v razení štôlne. Preto obyčajne dedičná štôlňa dosiahla prosperujúce dobývky patriace inému ťažiarstvu až vtedy, keď už boli pod jej úrovňou.
Počas doterajšieho historického výskumu nepodarilo sa ešte zistiť, kedy sa začali raziť prvé dedičné štôlne. Prvé písomné zmienky o ich existencii sa zachovali zo 14. storočia, no tie sa týkajú novobanského a kremnického rudného revíru. Po vyťažení rudných ložísk na povrchu sa banské práce preniesli do väčších hĺbok. Tým bolo baníctvo postavené pred riešenie nových technických problémov. Bolo potrebné zaviesť odvetrávanie podzemných banských diel a hlavne ich odvodňovanie.
Banský zákon v minulosti veľmi podporoval razenie dedičných štôlní. Prvá právna úprava odvodňovania banského revíru je známa už z polovice 18. storočia. Banská Štiavnica ako najstaršie známe banské mesto v bývalom Uhorsku mala svoje vlastné banské a mestské právo už pred panovaním Bela IV. Počas jeho vlády, asi v polovici 13. storočia, bolo toto právo preukázateľne kodifikované a panovník ho znova potvrdil. Dedičné štôlne mali podľa uvedenej kodifikácie tieto práva: ak niekto razí štôlňu (dedičnú) a správne a účelne zabezpečí odvodňovanie a potrebné vetranie a za jeden rok vyrazí jednu siahu (štiavnickú, t.j. 2,1 m) a môže to dokázať, dostane štôlňu so všetkými právami. Ak jedna štôlňa poškodzuje druhú zavodňovaním, majú to ťažiari hlásiť súdu a banskému majstrovi, ak ani po troch dňoch nenastane náprava, pridelí sa podľa práva poškodzujúca (zatápajúca) baňa bani poškodenej (zatápanej). Majiteľ dedičnej štôlne si nárokuje 1/7 z výťažku banského diela, ktoré odvodňuje. Zástupcom kráľovskej komory, ktorý dohliadal na rešpektovanie a dodržiavanie právnych a technických ustanovení bol banský majster. Z tejto funkcie postupne vznikol banský úrad (Bergmeisteramt), ktorý sa neskôr nazýval banský súd (Berggericht). V decembri 1570 bol schválený Maximiliánov banský poriadok, ktorý nadviazal na dovtedy platné banské právo. O dedičných štôlňach hovorí zákonný článok III. v jedenástich odsekoch. Povolenie raziť dedičnú štôlňu vydáva komorný gróf. Dedičná štôlňa má právo na sedminu vydolovanej rudy zo šácht a štôlní, ktorým pomáha privádzaním vzduchu, odvádzaním vody a uľahčením odvozu zbytočnej hlušiny zo šácht. Dedičná štôlňa razená do panenského poľa alebo pod staré opustené diela mala právo prepôžičky na využitie otvorených častí ložiska. Kto razil dedičnú štôlňu, bol povinný uplatniť si toto právo do 6 týždňov. Ak banskí podnikatelia zastavia razenie dedičnej štôlne ako nepotrebnej, miesto ukončenia sa označí osobitným znakom (štufou). Ak ťažiarstvo úsek od ústia po štufu udržuje v stave vyhovujúcom prevádzke má nárok na sedminu z výťažku ťažiarov, ktorých banské diela sa ďalším razením dedičnej štôlne sprístupnili. Ak sa ťažiari o úvodný úsek nestarajú, že prestane plniť svoj účel, stratia právo dedičnej štôlne a tým aj nárok na sedminu z výťažku. Táto právna úprava pri dobývaní bola platná až do vydania všeobecného banského zákona cisárskym patentom z 23. mája 1854. Menom dedičnej štôlne sa často označovalo ťažiarstvo, ktoré ju vlastnilo. Vlastniť dedičnú štôlňu bolo veľmi rentabilné, pretože poskytovala pravidelný zisk z poplatkov, ktorý sa mohol použiť v ďalšom banskom podnikaní. Banskoštiavnická banská oblasť s členitým povrchom bola vhodná na odvádzanie vôd dedičnými štôlňami. Dodnes sa niektoré z nich zachovali a plnia svoju funkciu. V katastri Banskej Štiavnice je pozdĺž trás náučných chodníkov celkom 5 dedičných odvodňovacích štôlní.
Karol Weis
Zdroje:GEYER, B.: Dedičné štôlne v Kremnici. Zborník Slovenského banského múzea, 10, 1981, s. 225-234,GINDL, J. - BUDAY, V.: Z dejín razenia Voznickej dedičnej štôlne. Zborník Slovenského banského múzea, 5, 1981, s. 43-73Herčko, I., Rybár, P.: Dejiny banskej techniky na Slovensku. Skriptum, F-BERG TU Košice, 2003,PURGINA, J.: Samuel Mikovíni (1700 - 1750). Život a dielo. Bratislava 1958, 263 s.; MAGULA, R.: Samuel Mikovíni. Zborník Slovenského banského múzea, 5, 1969 , s. 111 - 117.Smolka, J. a kol., 2005: Záverečná správa geologickej úlohy č.0400 „Zriadenie banskoštiavnického Geoparku“, Geofond, Bratislava
