História baníctva
Baníctvo má v Banskej Štiavnici a na okolí dlhú históriu, jeho začiatky siahajú do keltského obdobia, teda pred začiatok nášho letopočtu. Za najstarší písomný doklad o baníctve v okolí Banskej Štiavnice sa pokladá listina z roku 1156, v ktorej sa toto územie nazýva zmenou baníkov /terra banensium/.
Doterajšia produkcia drahých kovov na území Slovenska so stavom ku koncu roku 1997 sa odhaduje na 250 000 kg zlata a 4,5 mil. kg striebra. Z uvedeného množstva bolo v štiavnicko-hodrušskom rudnom regióne vyprodukované 195 000 kg zlata a 3,7 mil. kg striebra. Pre porovnanie, v chýrnej Kremnici bolo za celé obdobie baníctva vyprodukované len 46 000 kg zlata a 208 000 kg striebra. Aj uvedené údaje svedčia o tom, že oblasť Banskej Štiavnice je najvýznamnejším slovenským producentom drahých kovov, zlata a striebra. Spôsob dobývania a spracovania rúd prešiel za tisícročie pomerne veľkým vývojom. V prvom období prevládala ručná práca, horniny boli rozpojované s použitím ručných jednoduchých baníckych nástrojov, kladiva a želiezka, ktoré sa stali aj základnými baníckymi symbolmi v ich prekríženej polohe. Ručný spôsob práce pretrvával dlhé stáročia, prakticky až do prvej štvrtiny 17. storočia a výrazne ovplyvňoval aj produktivitu banskej činnosti.
Prelomovým v tomto smere bol prvý banský odstrel na svete s použitím čierneho trhacieho prachu pri razení banských diel. Do histórie svetového baníctva sa zapísal dátum 8. februára 1627, kedy tento odstrel uskutočnil tirolský baník Gašpar Weindl v prekope Daniel banského závodu Horná Bieber štôlňa, v oblasti terajšej obce Štiavnické Bane. Záznam o prvom banskom odstrele je uvedený v protokole banskoštiavnického banského súdu č. 7 z roku 1627. Z neho vyplýva nasledovné: „úradná komisia sa presvedčila o účinkoch prvého banského dostrelu, zistila, že sa odstrel podaril, dym sa rozplynul a výdreva nebola poškodená.“
Banskoštiavnicko-hodrušský banský obvod zaberá približne plochu takmer 100 km² s lokalizáciou v centre bývalej mohutnej treťohornej vulkanickej aktivity na ploche s rozlohou viac ako 2 tis. km². Reliéfje v ložiskovej časti budovaný horskými hrebeňmi a hlbokými eróznymi dolinami a teda historicky nebol svojou predispozíciou vhodný pre poľnohospodárske využitie. Predpokladá, že intenzívnejšie osídlenie tu nastalo až v 5. storočí pred našim letopočtom, samozrejme postupne sa rozšijúce pozdĺž vodných tokov úzkymi dolinami, kedy do oblasti juhozápadného Slovenska prichádzali Kelti, ktorí prenikali prevažne do horských oblastí s výskytom drahých a farebných kovov, podľa viacerých podkladov už dávnejšie primitívnymi metódami dobývaných aj Rimanmi. Hlavnými dopravnými koridormi Keltov boli dostupné okrem dolín aj horské hrebene a práve v týchto úsekoch boli pre prvých prospektorov najvhodnejšie miesta pre identifikáciu na povrch vychádzajúcich rudných žíl.
