hlavicka

Baníctvo v Banskej Štiavnici

       Dobývací priestor banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu tvorí viac ako 120 žilných telies a ich odžilkov, viac-menej vyťažených, alebo ťažených dodnes. Najvýraznejšie žilné štruktúry v rámci celého banskoštiavnicko-hodrušského revíru sa nacháchajú v banskoštiavnickej časti (presahujú smernú dĺžku 8 km) a pravdepodobne aj preto sa Banská Štiavnica postupne stala centrom plošne rozsiahleho historického banského revíru. Ložisková oblasť je tvorená rôznymi typmi kremenných a karbonátových žilných štruktúr. Predpokladá sa, že počiatky ťažby v banskoštiavnickom regióne mali logicky povrchový a pripovrchový charakter a dobývali sa najprv na povrch vychádzajúce rudné žily, ktoré vplyvom selektívneho zvetrávania v reliéfe krajiny tvorili smerne orientované nepravidelné bralné útvary. Pravdepodobne prvou dobývanou zónou bola žila Špitaler, ktorá na rozdiel od iných žíl má masívny charakter zrudnenia, čo bolo pre selektívnu ťažbu a hutné spracovanie veľmi výhodné. Ostatné žily majú buď impregnačný charakter zrudnenia, alebo sú značne hydrotermálne premenené a tektonicky postihnuté, čo spôsobilo ich sekundárny depresný prejav v reliéfe krajiny. Preto nie je náhoda, že najvýraznejšie prejavy historického povrchového dobývania sú na žile Špitaler. V jej bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj historické centrum Banskej Štiavnice. Predpokladá sa, že počiatky ťažby na žile Špitaler spadajú ešte do obdobia keltského osídlenia a prejavy po dobývaní ohňom v časti vrchu Glanzenberg môžu patriť tiež do tejto etapy. Poznatky o baníckej činnosti v tejto oblasti v období pred vznikom Uhorska sú viac-menej len v teoretickej rovine. Prvým nepriamym dôkazom je záznam o dovoze striebra z uhorského kráľovstva koncom 10. storočia do Kyjevskej Rusi a jeho pôvod bol pravdepodobne z regiónu Banskej Štiavnice. Predpokladá sa, že už pred 13. storočím bola v údolí potoka Štiavnica osada a postupne nad ňou na vrchu Glanzenberg pri povrchovej dobývke na žile Špitaler sa postupne formovala osada s označením Bana, ktorá mala banícky charakter. Za prvý hodnoverný písomný prameň o baníckej činnosti v oblasti sa pokladá listina z roku 1217, v ktorej sa spomína dar uhorského kráľa Ondreja II. (1205-1235) istému Vavrincovi o váhe 300 hrivien (hrivna = 0,24554 kg) striebra z Bane. V období už sformovaného Uhorska počas panovania Belu IV. (vládol 1235-1270) ešte pred vpádom Tatárov prichádzajú už do funkčných osád v regióne nemeckí kolonisti z Tirolska, neskôr zo Saska. Kolonisti priniesli progresívnu banskú výrobu so zavedením hlbinného dobývania, za čo dostali rôzne privilégia a postupne sa stali najvplyvnejšou skupinou rozvíjajúceho sa regiónu a mesta Banská Štiavnica. Bohatá a vplyvná skupina ľudí, najčastejšie majitelia ťažiarstiev, alebo ich podielnici si stavali v novovznikajúcom meste honosné domy. Táto zámožná skupina obyvateľstva bola označená ako ringbürgeri, resp. waldbürgeri.

     Ťažba a ostatné naväzujúce formy banského podnikania na území Banskej Štiavnice bolo už v období stredoveku riadené podľa presne stanovených pravidiel a právnych noriem, ktoré sú presne definované v tzv. banskom zákone. Najstaršie takéto zachovalé právo sa nachádza v tzv. 2. mestskej knihe Banskej Štiavnice, ktorá sa viaže s rokom 1466. Podľa posledných archívnych štúdií sa dokázalo, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). Pôvodné banskoštiavnické banské právo bolo najstaršie na Slovensku. Banskoštiavnické banské právo riešilo po právnej stránke veci baníctva, napríklad miery banských polí, ich prepôžičky a nájmy, využívanie banských polí, stretnutie dvoch štôlní, prieskumné štôlne, zvislé šachty, plytké pokusné dolovanie, povolené doby prerušenie dolovania, prenajímanie podielov, stavanie hút a mlynov na cudzom majetku, zákazy zabavenia banského majetku pre nezaplatenie dlhov, budovanie odvodňovacích banských diel – odvodňovacie dedičné štôlne, starostlivosť o ne a o budovaný systém prívodných zberných jarkov a podobne. Pre ďalšie banské mestá v Uhorsku a tiež pri vyhotovovaní jednotného banského práva (tzv. Maximiliánov banský poriadok z decembra roku 1570) sa banskoštiavnické banské právo stalo predlohou, resp. určitým vzorom.

     Začiatky baníckej aktivity v banskoštiavnickom rudnom rajóne boli orientované na ťažbu zlata a strieborných minerálov, ktoré sa vyskytovali prevažne v kremenných a karbonátových žilných systémoch. Zlato a striebro sa vyskytovalo aj v rýdzej forme, ale najviac bolo zastúpené v mineráloch rôznych sulfidov a sulfosolí. Drahokovové minerály boli v dôsledku častej zonality ložiska a tiež cementácie povrchovej zóny najviac zastúpené v povrchových častiach rudných žíl. Kvantitatívne obsahy týchto kovov v povrchových častiach môžeme len odhadovať, ale podľa zachovaných údajov v častiach okolo 100 m pod povrchom sa nachádzali akumulácie „zlatostriebra“ s obsahom až 200 a viac lótov (jeden lót = 15,35 g AuAg v 49,1 kg rudy, čo zodpovedá približne viac ako 150 g/tomu rudy). Okrem drahokovových minerálov banskoštiavnické žily obsahujú aj farebné kovy (olovo, zinok, meď), ktoré sa postupne takisto stávali objektom záujmu a od polovice 20. storočia už boli hlavným ťažobným artiklom. Drahé kovy sa pre ich znížené obsahy v rude, drahú technológiu a nepriaznivé ceny na svetových burzách stali len doplnkovými. O množstve vyťaženého zlata a striebra z tejto oblasti sú len dobové parciálne informácie. Napríklad v rokoch 1600-1625 sa ročne vyrobilo 5040-5600 kg striebra, od roku 1650 to bolo 2800 až 3360 kg striebra. V rokoch 1672-1680 sa vyrobilo ročne 14933 kg striebra a 187 kg zlata. Najbohatší bol rok 1690, keď sa v hutách banskoštiavnickej oblasti vyrobilo 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata, čo bolo najviac počas prevádzkovania baní v regióne. V období počiatkov ťažby (v čase keltského osídlenia) rozsah a organizácia ťažby nie je známa, ale už v období Uhorska nerastné bohatstvo pod zemou patrilo panovníkovi. Nakoľko panovník sám nepodnikal, zveril dobývanie rúd mestám, ktorým pre tento účel stanovil príslušné povinnosti a práva. Zisk pre panovníka z ťažby plynul z tzv. urbury, čo bol určitý podiel (spravidla 1/8, alebo 1/10) vyťaženej rudy. Pre priaznivý chod banskej výroby a na odvádzanie urbury dohliadali tzv. komory, na čele ktorých stál úradník – comes camerea (komorský gróf).

     Banské komory pre stredoslovenský región sídlili od 15. storočia v Banskej Štiavnici, Kremnici a v Banskej Bystrici. Koncom 16. storočia v čase centralizácie sa v Banskej Štiavnici pre celú stredoslovenskú banskú oblasť zriadil Hlavný komorskogrófsky úrad, na čele ktorého bol kráľom menovaný hlavný komorský gróf. Prvým hlavným komorským grófom bol v roku 1598 David de Haag. Panovník pri menovaní do tejto funkcie vydával tzv. inštrukcie pre hlavného komorského grófa. V prvej inštrukcii sa okrem iného uvádza, že hlavný komorský gróf je na čele celého baníctva, hutníctva a mincovníctva v 7 stredoslovenských banských mestách (B. Štiavnica, B. Bystrica, Kremnica, Pukanec, B. Belá, Nová Baňa a Ľubietová). Po vzniku Baníckej, neskôr Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici v druhej polovici 18. storočia bol hlavný komorský gróf zároveň najvyšším predstaveným tejto ustanovizne. Tiež mu podliehali lesy, uhliarstvo a všetko ostatné, čo súviselo s baníctvom. Do správy boli zverené panstvá, zámky a iný majetok, ktorý komora vlastnila. V období tureckého ohrozenia hlavnému komorskému grófovi tiež prináležala povinnosť spolupracovať s veliteľmi protitureckej obrany. Hlavný komorský úrad v Banskej Štiavnici sídlil do roku 1873, kedy bol premenovaný na Maďarské kráľovské banské riaditeľstvo, ktoré fungovalo do roku 1918. V objekte bývalého hlavného komorského úradu sídlila banská správa aj po roku 1918 (Štátne banské riaditeľstvo, neskôr riaditeľstvo závodu Rudných baní) až do roku 1966, kedy priestory opustilo a budovu prevzalo Slovenské banské múzeum.

    Po postupnom prechode z povrchového spôsobu dobývania na podzemnú ťažbu a s postupne sa rozvíjajúcimi banskými technológiami, ktoré  neboli jednotliví ťažiari schopní zvyšujúce sa prevádzkové náklady samostatne uhrádzať. Preto dochádza k združovaniu samostatných ťažiarov a vzniku ťažiarstiev. Pôvodne do ťažiarstva vstupovali štyri osoby, čím sa podľa historickým prameňov baňa delila na 4/4. Najprv sa spoločníci ťažiarstva zúčastňovali manuálnych prác v banskom podnikaní, neskôr sa začali najímať aj pracovníci za mzdu a do vytvorených „banských závodov“ vo forme podielov pristupovali aj ďalší účastníci. Rozširovanie ťažiarstiev sa uskutočňovalo v „štvorkovej“ sústave, čím sa dosiahlo delenie celku na16-iny,resp. 32-tiny, atď. Celkove možno konštatovať, že v období stredoveku bolo banské podnikanie v tejto oblasti rozdrobené do veľkého počtu drobných súkromných ťažiarskych spoločností. Celkovo len vbanskoštiavnicko-hodrušskom revíri začiatkom 16. storočia podnikalo v baníctve ešte 426 samostatných ťažiarstiev (z toho v Banskej Štiavnici 141, v Banskej Hodruši 136, v Štiavnických Baniach 52, vo Vyhniach 84) a to už bolo obdobie spájania sa do väčších celkov. Veľký význam pre banskoštiavnické baníctvo malo vytvorenie Brennerovho ťažiarstva v roku 1571, ktoré v oblasti Banskej Štiavnice podnikalo najmä na žilách Terézia, Bieber a Špitaler v Klingerštôlnianskej doline. Najväčším a nadlhšie trvajúcim súkromným ťažiarstvom v banskoštiavnickom revíri bola od roku 1752 Gerambovská únia, ktorej majetok patril rodine Gerambovcov holandského pôvodu. V polovici 19. storočia únia zamestnávala okolo 1400 ľudí a stala sa najväčším súkromným podnikateľským subjektom v baníctve v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. Priemerná ročná produkcia tejto spoločnosti v čase jej najväčšej prosperity bola asi 28 kg zlata a 3194 kg striebra. Okrem iného vlastnila aj hutnícke závody a v hodrušskej doline postavila továreň Sandrik na výrobu strieborného a kovového tovaru(alpaka – zliatina medi, niklu a zinku podobná striebru). Roku 1906 Gerambovskú úniu kúpil erár. Najmä od 17. storočia súkromné ťažiarsvá postupne preberá erár a to najmä z dôvodu, že malé ťažiarstva si často brali pôžičky od eráru a nevládali ich postupne splácať. Najvýznamnejšou erárnou spoločnosťou bolo ťažiarstvo Hornej Bieberovej štôlne, ktoré tiež veľmi aktívne podnikalo aj v banskoštiavnickej ložiskovej oblasti.

     Na základeštúdia historických prameňov a vychádzajúc z priestorového rozloženia banskoštiavnického ložiska možno konštatovať, že vývoj banského podnikania v tejto oblasti mal svoje etapy. Ako bolo už spomenuté, pravdepodobné počiatky ťažby boli na východoch žily Špitaler v časti vrchu Glanzenberg, kde sa povrchovým spôsobom dobývania vytvorila cca 650 m dlhá ryha, z ktorej bolo ručným spôsobom vydobyté a premiestnené okolo jedného milióna ton rudy a okolitej horniny. Je to pravdepodobne najvýraznejšia technicko-historická pamiatka na Slovensku. Ďalšie prejavy po povrchovom spôsobe dobývania v oblasti sú aj na ďalších východoch žíl, ale ich rozsah je neporovnateľne menší a nie tak reprezentatívny. Ďalšia etapa nasledovala už po príchode nemeckých kolonistov v 12. a 13. storočí, ktorí priniesli technológiu hlbinného dobývania. Pomocou razených štôlní dochádza k sprístupňovaniu hlbších častí ložiska a následne k jeho dovrchnému dobývaniu. Z morfologického hľadiska to bolo najvýhodnejšie na žilách Terézia, Špitaler a Bieber, kde sa už po niekoľkých desiatkach metrov vyrazenej štôlne sprístupnili značné ložiskové zásoby. Dokazujú to aj najvyššie a zároveň aj najstaršie dedičné štôlne, ktoré odvádzali vodu z týchto žilných štruktúr. Do tejto etapy treba zahrnúť aj spôsob dobývania plytkých „šachtičiek“, po ktorých nám zostali až do súčasnosti svedectvá vo forme pingových „jám“ a pingových ťahov. Ďalšia etapa banského podnikania už súvisela s výrazným prehlbovaním baní a teda s narastajúcou potrebou hĺbenia šácht do väčších hĺbok a vo väčšom množstve. K tomu dochádza najmä v 16. a 17. storočí. V tomto období boli v revíri vyhĺbené desiatky šácht a bolo vyrazené veľké množstvo obzorových chodieb s  dĺžkou niekoľko desiatok kilometrov. K rýchlemu dennému postupu ťažby a k možnosti ťažby aj v hlbších partiách ložiska prispelo aj zavádzanie používania čierneho strelného prachu pre banské účely. Podľa písomných dokladov bol prvýkrát použitý čierny strelný prach v roku 1627 GašparomWeindlom práve na banskom závode Hornej štôlne Bieber v prekope Daniel.  Hĺbka dobývania bola viac-menej ešte limitovaná úrovňou dedičných štôlní s vyústením v banskoštiavnickej kotline. Až v dôsledku vyrazenia dedičných štôlní cisára Františka a najmä dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (18., 19. storočie) v hodrušskej doline sa s veľkou intenzitou začali dobývať aj hlboké časti banskoštiavnického ložiska. V tom období sa ťažba presunula najmä na žily Grüner a Štefan, ktoré sa stali v druhej polovici 18. storočia a v prvej pol. 19. storočia hlavnými ťažobnými celkami. Dlhé obdobie bolo banskoštiavnické baníctvo až do pol. 19. storočia prosperujúce vďaka vysokému dopytu a hodnote zlata a striebra. Veľký obrat nastáva postupne v 19. storočí, kedy sa začína prejavovať vyťaženosť najkvalitnejších častí ložiska a následným objavením bohatých mimoeurópskych ložísk sa banskoštiavnický región stáva postupne nerentabilný.V tom období cena striebra klesla zo 180 na 78 korún za 1 kg a hlbinná ťažba sa stala ekonomicky neefektívna. Prvým deficitným rokom baníctva v Banskej Štiavnici bol rok 1869. Následne sa problematikou baníctva zaoberala aj vláda a uhorský snem. Pokým existovala Rakúsko-uhorská monarchia, riešilo sa to štátnymi subvenciami, obmedzovaním prevádzky a zvyšujúcou sa orientáciou na polymetalické rudy (Pb, Zn, Cu). Po 1. svetovej vojne a vzniku Československej republiky sa hospodárska situácia značne vyhrotila. Riešilo sa to čiastočne zavádzaním nových technológii (bola postavená nová flotačná úpravňa pri šachte František v roku 1930, modernizovalo sa hutníctvo atď.). Po druhej svetovej vojne bola nastolená opäť otázka – ako ďalej. V tom čase zlato bolo ocenené na 7200 Kčs za 1 kga striebro len na 160 Kčs za 1 kg. Preto sa upustilo od drahokovových rúd, ktoré tvorili viac než 50 % všetkých rudných zásob a celá ťažobná aktivita od druhej polovice 20. storočia prešla na polymetalické rudy. Výsledkom veľmi intenzívneho geologického prieskumu sa v ložisku niekoľkonásobne zvýšili polymetalické rudné zásoby. Najmä v 60. až 80. rokoch 20. storočia sa do celého banskoštiavnicko-hodrušského rudného revíru pre jeho ďalší rozvoj investovali zo štátneho rozpočtu značné prostriedky (vyrazila sa Nová odvodňovacia štôlňa, vyhĺbili sa nové šachty, rozfárali sa nové obzory, atď). V roku 1988 po ekonomických úvahách sa hovorí o obmedzovaní rudného baníctva v Československu. Vyvrcholilo to uznesením vlády ČSFR v roku 1990 okrem iného o útlme baníctva, čo malo rozhodujúci dopad pre bane v Banskej Štiavnici. Spád udalostí bol veľmi rýchly, keď závod Rudných baní v Banskej Štiavnici 1.2. 1992 vypovedal všetkých zamestnancov. Následne na ložisku ešte ťažila firma Hell, ale táto v krátkom čase tiež ukončila túto činnosť a tým sa uzavrela veľmi dlhá a slávna etapa baníctva v Banskej Štiavnici.

Smolka, J. a kol., 2005: Záverečná správa geologickej úlohy č.0400 „Zriadenie banskoštiavnického Geoparku“, Geofond, Bratislava
partner partner partner partner partner Voľné pracovné miesta