hlavicka

Baníctvo v Banskej Belej

     Banská Belá sa nachádza severovýchodne od Banskej Štiavnice a pôvodne bola jej súčasťou. Preto možno predpokladať, že počiatky a vývoj baníctva v Banskej Belej je podobný ako v Banskej Štiavnici. Najstaršia zmienka o Banskej Belej je z roku 1228, kde sa prvýkrát v súvislosti s baňami na striebro uvádza územie Bela a potok Bela. Postupne ako sa táto oblasť územne a bansky rozvinula, z dôvodu aby sa odlíšila od Bany (terajšia Banská Štiavnica), pridáva sa k názvu aj meno potoka, s čím vznikol názov Biela Baňa a do maďarčiny prešiel už v prekladovej forme Feyerbanya, v ktorej sa zachoval aj v najstarších listinách. V období, keď bola nemeckými baníkmi kolonizovaná Banská Štiavnica a jej okolie územie dnešnej Banskej Belej dostalo názov Diln, pod ktorým je uvádzaná v roku 1331. V listine z roku 1352 mešťania Banskej Štiavnice sa obracajú na kráľa Ľudovíta I., kde sa okrem iného uvádza, že aj obec Banská Belá (Diln) bola násilne odňatá kastelánom hradu Šášov. Listina z roku 1387 uvádza, že Banská Belá je už súčasťou kráľovského majetku. Tento stav tiež dokumentuje zápis z roku 1385 v mestskej knihe Banskej Štiavnice, kde podľa skanzora (kráľovský úradník) bane v Banskej Belej sa majú dať takému ťažiarovi, ktorý bude chcieť a môcť bane odvodniť a pritom sa spomína aj vodné koleso (rota artificialis) na čerpanie banskej vody. Je to prvý záznam o čerpaní banskej vody v oblasti a dokazuje, že už v tom období ťažba v regióne musela mať značnú hĺbku.

     O výnosnosti a dobovom význame baní v Banskej Belej nasvedčuje skutočnosť, že podľa opisu listiny z roku 1453 sa mestu Dylen udeľujú tie isté slobody, výhody a výsady, ktoré užíva Kremnica a ostatné banské mestá. Je isté, že už ako slobodné kráľovské a banské mesto sa po obnovení kráľovských privilégií pripojila k tzv. Jednote siedmych banských miest, ktorú tvorili Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Pukanec, Nová Baňa, Ľubietová a Banská Belá. Najstaršia zmienka o tom, že Banská Belá je už členom tejto Jednoty je údaj z roku 1455 a to v listine Jána Jiskru, kde oznamuje siedmym banským mestám ustanovenie najvyššieho kráľovského cenzora. Banská Belá spolu s ďalšími banskými mestami bola súčasťou venného majetku uhorských kráľovien. Tento majetok sa často stával predmetom mocenského záujmu, čo malo často veľmi komplikovaný dopad aj na Banskú Belú. Počiatky banskobelianskeho baníctva súvisia s rudným telesom, ktorého nadložie a podložie ohraničujú žily Baumgartner a Goldfahrtner. Najprv sa toto ložisko dobývalo povrchovým spôsobom s počiatkom ťažby nevylučujúc už obdobie keltského osídlenia. Na povrchu je prejav dobývania tejto zóny pozorovaný v dĺžke 400 m a v centrálnej časti s veľmi výraznou depresiou. Dobývaná hrúbka tohto ložiska tvorila až 40 m a v rámci nej sa bohaté časti pokladali za samostatné žily. Je isté, že najbohatšie časti zlatostrieborného ložiska boli v povrchových častiach, ktoré boli najprv ťažené povrchovým spôsobom a pravdepodobne príchodom nemeckých baníkov do oblasti aj hlbinným spôsobom ešte do konca 15. storočia. Koncom stredoveku a začiatkom novoveku bolo baníctvo v tejto oblasti najefektívnejšie.

     Mladé mesto sa sľubne rozvíjalo, počet obyvateľov mesta dosiahol značný počet. Na čerpanie banských vôd sa začiatkom 16. storočia začala raziť Belianska dedičná štôlňa. Keď dosiahla hlavnú časť ložiska už sa časť banských prác vykonávala pod jej úrovňou. Znižovanie kvality rudy, zvyšujúce sa náklady ťažby a tiež turecké ohrozovanie v 16. storočí mali pre ďalšie banícke podnikanie postupne veľmi nepriaznivý dopad. Napriek tomu sa banská prevádzka nezastavila. Hlavný dôraz sa dával na razenie Belianskej dedičnej štôlne k ďalším žilným štruktúram. Už v roku 1613 bola čelba dedičnej štôlne od šachty Mikuláš vzdialená len okolo 170 metrov. Do razenia dedičnej štôlne značne investoval vo forme záloh najmä erár, ktorý si sľuboval vysoké zisky z dobývania žily Siebenweiber a ďalších štruktúr na západ od hlavného belianskeho ložiska. Za obdobie 30 rokov erár v Banskej Belej len do razenia dedičnej štôlne investoval 74140 zlatých a 63 denárov (zvyšok 3/16 nákladov hradili ostatní spoločníci). Sklamanie nastalo, keď štôlňa na Siebenweiber žile prišla už do vyrúbaných najbohatších častí a zvyšok nebol veľmi výnosný. Po nadobudnutí značných podielov spoločnosťou Siceli v roku 1642 sa uvádza, že dedičná štôlňa je vo veľmi zlom stave a hrozí jej nebezpečenstvo závalov. V 18. storočí dochádza k oživeniu baníckej aktivity. Napríklad v rokoch 1778 – 1788 na ložisku podniká až 18 ťažiarstiev. Do oblasti veľmi aktívne vstupuje najväčšia súkromná spoločnosť celého banskoštiavnického ložiska, Gerambovská banská únia, ktorá okrem iného tiež prevádzkuje hutnícku výrobu. Nádejou na oživenie baníckej aktivity v oblasti Banskej Belej v 19. storočí bol plán otvoriť banské pole po úroveň dedičnej štôlne Jozefa II., čím by sa sprístupnil cca 114 m úsek vo vertikálnom smere na overenie nových zásob. Za tým účelom sa aj začala razil chodba v úrovni 12. obzoru od šachty František v Banskej Štiavnici k šachte Žofia v Banskej Belej. Bola tiež vyhĺbená šachta Jeroným, ale raziace práce na protičelbovej chodbe (smerom k šachte František) vplyvov havárie (zatopenia bane) boli zastavené a projekt nebol dokončený. Počas 2. svetovej vojny sa realizovali zmáhacie práce v Belianskej dedičnej štôlni, rekonštruovala sa šachta Žofia, pristúpilo sa k odčerpávaniu vody pod dedičným obzorom a k jej zmáhaniu.

     Na konci vojny boli práce prerušené a pokračovalo sa v nich až v roku 1946. Do roku 1950 sa ešte realizovali zmáhacie práce na dedičnej štôlni smerom k šachte Mikuláš a vyzmáhala sa aj šachta Žofia po najnižší II. hĺbkový obzor a náväzne v danej úrovni zmáhanie chodieb k žile Goldfahrtner. V celom období sa banskobelianske baníctvo orientovalo na dobývanie drahých kovov (zlato, striebro), až po 2. svetovej vojne sa začal klásť dôraz na ostatné kovy. Historické rozhodnutie v tomto smere sa uskutočnilo 8. marca 1950 na Povereníctve priemyslu a obchodu, kde riaditeľ Rudných Baní v Banskej Bystrici (tam patrili aj bane v Banskej Belej) dostal požiadavku zvýšenia ťažby olova a zinku v banskoštiavnickom rudnom revíre. V dôsledku toho sa následne práce na ložisku v Banskej Belej so zásobami drahokovových rúd ešte v tom istom roku zastavili a definitívne ukončili. V krátkej dobe boli strojové zariadenia demontované, šachta Žofia čiastočne zatopená a hlavné banské dielo v regióne – Belianska dedičná štôlňa sa opustila. Časť pôvodných banských zamestnancov prestúpila do ostatných banských úsekov v Banskej Štiavnici. V oblasti Banskej Belej okrem rúd sa zo žilných štruktúr dobývali aj iné suroviny. Bol to pyrofylit v štôlni Ferdinand, hlina na výrobu tehál na tzv. Principlaci a kremenec pre výrobu dinasových tehál.

Smolka, J. a kol., 2005: Záverečná správa geologickej úlohy č.0400 „Zriadenie banskoštiavnického Geoparku“, Geofond, Bratislava

 

partner partner partner partner partner Voľné pracovné miesta