Baníctvo v Banskej Hodruši
Zdrojom intenzívne rozvinutého baníctva v širšom východnom okolí bývalej obce Dolné Hámre (dnes je súčasťou obce Hodruša – Hámre) v oblasti osád Kyslá, Sandrik, Jelšová a Raková, boli drahokovové žily s obsahom zlata a striebra, nachádzajúce sa v západnej časti Banskoštiavnicko-hodrušského rudného poľa. Po geologickej stránke sú vo východnom okolí Dolných Hámrov prítomné „strieborné epitermálne žily hodrušského typu“ (žily Šimon Juda, Colloredo–Melango, Schöpfer, Klement, Východná, Štefan, Leopold, Nová Anton, Kaiser, Katarína a Anton). Hlavné žily, spolu s ich početnými vetvami vystupujú v rôznorodých horninách, často aj na ich kontaktoch a vznikli na zlomoch hodrušsko-štiavnickej hraste, v priebehu viacetapovitého formovania mohutného štiavnického stratovulkánu. Okolitými horninami žíl sú v predmetnej oblasti nielen vulkanické horniny (granodiorit, kremitodioritový porfýr, andezitový porfýr), ale aj horniny z podložia vulkanitov (druhohorné pieskovce, kremence a karbonáty). Žily sú často doprevádzané veľmi silnými prejavmi okoložilných premien hornín, z ktorých je najrozšírenejšia silicifikácia, adularizácia a argilitizácia (prekremenenie, premena živcov, zílovatenie.
História baníctva vo východnom okolí Dolných Hámrov siaha nepochybne do obdobia pred našim letopočtom rovnako, ako je tomu aj v iných oblastiach Štiavnických vrchov. Spája sa aj tu s keltským, s germánskym a neskôr so slovanským osídlením, s čím súviselo najprv ryžovanie zlata v horských potokoch a neskôr aj s rozsiahle povrchové dobývanie žíl v ich východoch na povrch, a tým aj zakladanie početných menších baníckych osád, ako napríklad už zaniknutá osada Kerling v priestore rovnomenného horského masívu.
Mnohé z nich, po príchode pozvaných nemeckých kolonistov – baníkov zrejme zanikli, iné sa rozšírili do väčších aglomerácií, alebo aj začali vznikať ďaľšie osady. Osada Kerling, bola s najväčšou pravdepodobnosťou už osadou pred príchodom kolonistov v 12. – 13. storočí (spomínaná je ešte v 1. polovici 14. storočia, kedy bola súčasťou chotára mesta Banská Štiavnica). Dostala názov „Kerling“ rovnako, ako boli nemeckými názvami pomenované žily, štôlne, šachty a územné časti. O skoršej existencii tejto osady svedčí nielen veľká koncentácia žíl (Unverzagt-Alžbeta, Anton, Leopold, Štefan, Východná, Schöpfer, Colloredo-Melango) v blízkom okolí niekdajšej osady Kerling, ale aj často unikátne pozostatky rozsiahlej povrchovej ťažby, ktoré sa na mnohých miestach zachovali dodnes.
Príchodom nemeckých kolonistov sa začali od 13. storočia v baníctve využívať nové bansko-technologické postupy nielen pri otvárke a dobývaní rúd, ale aj v procesoch ich spracovania. Zavedenie „konského gápľa“ umožnilo hĺbiť hlboké šachty, čerpanie banských vôd a intenzifikovať ťažbu. V neposlednom rade nastúpilo razenie dlhých horizontálnych odvodňovacích banských diel (odvodňovacie dedičné štôlne) v súčinnosti s hĺbením vetracích a ťažobných šácht a využívanie trhacích prác od 17. storočia. Tento trend zdokonaľovania technológií pokračoval ešte aj vo významnom 18. storočí, kedy nastúpilo využívanie energie vody a pary a bol zavŕšený začiatkom 20. storočia, započatím využívania elektrickej energie.
Vo východnom okolí Dolných Hámrov zostávajú dodnes, ako pamätníky na slávnu banícku minulosť, veľmi početné štôlne a šachty. Z nich treba predovšetkým spomenúť tie, ktoré zohrali v histórii baníctva v blízkom okolí Dolných Hámrov ten najrozhodújúcejšiu úlohu. K takýmto patria štôlne – Melango, Bonifác, Hedviga, Nová Anton, Schöpfer, Ján Baptista, Ján Nepomuk, Klement, Štefan, Leopold, Thiergarten, Aloisia, Voznická dedičná a šachty – Colloredo, Hedviga, Mayer, Kunštr, Hlavná zvážna, Ležisko a Štefan. K ukončeniu baníctva v tejto časti rudného poľa došlo v 20. storočí (r. 1950), keď skončil svoju banskú činnosť Dolnohodrušský banský závod, ktorý ťažil a spracovával drahokovové rudy zo žily Schöpfer (v ďaľšom období boli v jeho úpravni spracovávané už len rudy zo žily Rozália a ku koncu činnosti aj zo žíl Svätozár).
Zdrojom rozvinutého baníctva v okolí osady Kopanice (dnes je súčasťou obce Hodruša – Hámre) boli drahokovové žily s obsahom zlata a striebra, nachádzajúce sa v západnej časti Banskoštiavnicko-hodrušského rudného poľa. Po geologickej stránke sú v okolí osady Kopanice prítomné „drahokovové epitermálne žily kremnického typu“ (žily Móderštôlňanska a Zlatá). Hlavné žily, spolu s ich početnými vetvami vystupujú v rôznorodých horninách, často aj na ich kontaktoch a sú kontrolované lokálnym grábenom (výzdvihom blokov), v priebehu viacetapovitého formovania mohutného štiavnického stratovulkánu. Okolitými horninami žíl sú v oblasti Kopaníc vulkanické horniny (andezit, andezitový porfýr a kremitodioritový porfýr). Žily sú často doprevádzané veľmi silnými prejavmi okoložilných premien hornín, z ktorých je najrozšírenejšia silicifikácia, adularizácia a argilitizácia (prekremenenie, premena živcov, zílovatenie). História baníctva v oblasti Kopaníc (Gerode, Geradt, Dotzi Grund, Getadt – sú názvy v písomných materiáloch zo 16. storočia) siaha nepochybne do obdobia pred našim letopočtom rovnako, ako je tomu aj v iných oblastiach Štiavnických vrchov. Spája sa aj tu s keltským, s germánskym a neskôr so slovanským osídlením, s čím súviselo najprv ryžovanie zlata v horských potokoch, a neskôr aj rozsiahle povrchové dobývanie žíl v ich východoch na povrch, a tým aj zakladanie početných menších baníckych osád. Mnohé z nich, po príchode pozvaných nemeckých kolonistov – baníkov zrejme zanikli, iné sa rozšírili do väčších aglomerácií, alebo aj začali vznikať ďaľšie osady. Dnešné Kopanice – časť Banište (Móderštôlňa), boli s najväčšou pravdepodobnosťou už osadou pred príchodom kolonistov v 12. – 13. storočí. Dostala názov „Banište“ podobne, ako bol názov „Baňa“, v prípade osady na Starom meste v Banskej Štiavnici. O skoršej existencii tejto osady svedčia nielen unikátne pozostatky povrchovej ťažby, ktoré sa na kóte Banište v prípade Móderštôlňanskej žily zachovali dodnes, ale aj neskorší nemecko-slovenský názov osady „Móderštôlňa“, ktorý sa v povedomí obyvateľstva rovnako zachoval dodnes. Príchodom nemeckých kolonistov sa začali od 13. storočia v baníctve využívať nové bansko-technologické postupy nielen pri otvárke a dobývaní rúd, ale aj v procesoch ich spracovania. Zavedenie „konského gápľa“ umožnilo hĺbiť hlboké šachty, čerpanie banských vôd a intenzifikovať ťažbu. V neposlednom rade nastúpilo razenie dlhých horizontálnych odvodňovacích banských diel (odvodňovacie dedičné štôlne) v súčinnosti s hĺbením vetracích a ťažobných šácht a využívanie trhacích prác od 17. storočia. Tento trend zdokonaľovania technológií pokračoval ešte aj vo významnom 18. storočí, kedy nastúpilo využívanie energie vody a pary a bol zavŕšený začiatkom 20. storočia, započatím využívania elektrickej energie.
V okolí Kopaníc zostávajú dodnes, ako pamätníky na slávnu banícku minulosť, početné štôlne a šachty. Z nich treba predovšetkým spomenúť tie, ktoré zohrali v histórii baníctva v blízkom okolí Kopaníc ten najrozhodújúcejši význam. K takýmto patria štôlne – Banište, Krom, Tajch, Fördernis, Michal, Mária Viktória, Henrik, Móderštôlňanska dedičná štôlňa a šachta Móder. K ukončeniu baníctva v tejto časti rudného poľa došlo začiatkom 20. storočia, 23. apríla 1902, keď bola banská prevádzka bane na Móderštôlni zastavená a stroje parnej úpravne, ktorá bola v činnosti od roku 1860, odmontované.
Zdrojom intenzívne rozvinutého baníctva v širšom okolí bývalej obce Banská Hodruša (dnes je súčasťou obce Hodruša – Hámre) boli drahokovové žily s obsahom zlata a striebra, nachádzajúce sa v západnej časti Banskoštiavnicko-hodrušského rudného poľa. Po geologickej stránke sú v okolí Banskej Hodruše prevažne prítomné „strieborné epitermálne žily hodrušského typu“ (žily Bährenleuten, Ruml – Hoffer, Jozef Rabenstein – Umbruch, Jozef, Všechsvätých, Mikuláš, Finsterort, Brenner a Unverzagt – Alžbeta), a v menšej miere aj „polymetalické epitermálne žily štiavnického typu“ (žily Ochsenkopf, Amália, Bakali, Rozália a Medená).
Hlavné žily, spolu s ich početnými vetvami vystupujú v rôznorodých horninách, často aj na ich kontaktoch a vznikli na zlomoch hodrušsko-štiavnickej hraste, v priebehu viacetapovitého formovania mohutného štiavnického stratovulkánu. Okolitými horninami žíl sú v oblasti Banskej Hodruše nielen vulkanické horniny (andezit, andezitový porfýr, granodiorit a kremitodioritový porfýr), ale aj horniny z podložia vulkanitov (druhohorné pieskovce, kremence a karbonáty). Žily sú často doprevádzané veľmi silnými prejavmi okoložilných premien hornín, z ktorých je najrozšírenejšia silicifikácia, adularizácia a argilitizácia (prekremenenie, premena živcov, zílovatenie).
História baníctva v oblasti Banskej Hodruše siaha nepochybne do obdobia pred našim letopočtom rovnako, ako je tomu aj v iných oblastiach Štiavnických vrchov. Spája sa aj tu s keltským, s germánskym a neskôr so slovanským osídlením, s čím súviselo najprv ryžovanie zlata v horských potokoch a neskôr aj rozsiahle povrchové dobývanie žíl v ich východoch na povrch, a tým aj zakladanie početných menších baníckych osád. Mnohé z nich, po príchode pozvaných nemeckých kolonistov – baníkov zrejme zanikli, iné sa rozšírili do väčších aglomerácií, alebo aj začali vznikať ďaľšie osady. Dnešná Banská Hodruša bola s najväčšou pravdepodobnosťou už osadou pred príchodom kolonistov v 12. – 13. storočí. Dostala názov „Hodritsch“ rovnako, ako boli nemeckými názvami pomenované žily, štôlne, šachty a územné časti. O skoršej existencii tejto osady svedčí nielen veľká koncentácia žíl (Mikulaš, Finsterort, Brenner, Všechsvätých) v blízkom okolí niekdajšej osady a neskôr obce, ale aj často unikátne pozostatky rozsiahlej povrchovej ť ažby, ktoré sa na mnohých miestach zachovali dodnes.
Príchodom nemeckých kolonistov sa začali od 13. storočia v baníctve využívať nové bansko-technologické postupy nielen pri otvárke a dobývaní rúd, ale aj v procesoch ich spracovania. Zavedenie „konského gápľa“ umožnilo hĺbiť hlboké šachty, čerpanie banských vôd a intenzifikovať ťažbu. V neposlednom rade nastúpilo razenie dlhých horizontálnych odvodňovacích banských diel (odvodňovacie dedičné štôlne) v súčinnosti s hĺbením vetracích a ťažobných šácht a využívanie trhacích prác od 17. storočia. Tento trend zdokonaľovania technológií pokračoval ešte aj vo významnom 18. storočí, kedy nastúpilo využívanie energie vody a pary a bol zavŕšený začiatkom 20. storočia, započatím využívania elektrickej energie.
V okolí Banskej Hodruše zostávajú dodnes, ako pamätníky na slávnu banícku minulosť, veľmi početné štôlne a šachty. Z nich treba predovšetkým spomenúť tie, ktoré zohrali v histórii baníctva v blízkom okolí Banskej Hodruše ten najrozhodújúcejši význam. K takýmto patria štôlne – Finsterort, Birnbaum, Mikuláš, Kajetán, Ignác, Prostredná, Svätotrojičná, Fülldenbeutel, Krebsen, Kunzer, Florián, dedičná Jozef, Hodrušská dedičná, Voznická dedičná a šachty – Leuthaus, Lill a Michal. V neposlednom rade je to aj dolná štôlňa Rozália, ktorá významným spôsobom zabezpečila v 20. storočí otvárku žily Rozália a vznik najmladšieho banského závodu, ktorého drahokovové rudy zo žíl Svätozár, boli ťažené a spracovávané ešte aj v 21 . storočí.
Smolka, J. a kol., 2005: Záverečná správa geologickej úlohy č.0400 „Zriadenie banskoštiavnického Geoparku“, Geofond, Bratislava
