Hodrušské vodné nádrže
Do skupiny Hodrušských vodných nádrží patrili:
Brennerštôlnianska, Móderštôlnianska, Horná a Dolná Hodrušská
Brennerštôlnianska vodná nádrž, k. ú. Hodruša – Malá vodná nádrž, ležiaca v tzv. Zelenom údolí (Grünthal) v katastri obce Hodruša-Hámre, 1,5 km na SSV od námestia v Banskej Hodruši a 1 km juhovýchodne od Rumplovskej, v nadmorskej výške 555 m. Je najstaršou vodnou nádržou v hodrušskej skupine, vybudovanou pred rokom 1584, kedy sa spomína v súpise majetku Brennerštôlnianskeho ťažiarstva. Šírka hrádze je 30 m (!) výška 10m, objem vodnej nádrže bol 19 100 m³ vody. Svoj pôvodný význam stratila zrejme už v 18. storočí, po opravách a dobudovaní Hornej a Dolnej Hodrušskej vodnej nádrže. V 50-tich rokoch 20. storočia bola necitlivo zdevastovaná a vypustená. Má najširšiu hrádzu, v korune až 30 m. Dnes takmer suchá.
Moderštôlnianske vodné nádrže, k. ú. Kopanice – Pôvodne boli vybudované dve vodné nádrže, z ktorých sa dodnes zachovala iba jedna. Aj tá však bola prekopaním hrádze v 50-tych rokoch nezodpovedne čiastočne zničená. Vodná nádrž sa nachádza vnad, výške 630 m n. m., južne od Moderštôlne, miestnej časti Kopaníc a bola vybudovaná ešte pred rokom 1747 kedy je už zakreslená na Zipserovej mape, pravdepodobne v rokoch 1740-1743. Dĺžka hlavnej hrádze je cca 138 m, výška 16,6 m a pôvodný objem VN bol 52 000 m3. Pôvodne obe slúžili pre potreby hodrušského baníctva - Modeštôlnianskych stúp v doline Kohútovo a pre potreby stúp v Richňavskej doline. Po II. Svetovej vojne bola hrádza pretrhnutá a hladina vody znížená až o 7 m. Dnes je po úplnej rekonštrukcii hrázdového telesa a odtokového objektu, s hladinou takmer na pôvodnej úrovni a slúži na rekreačné účely.
Dolná Hodrušská vodná nádrž, k. ú. Hodruša – Vodná nádrž bola svojim objemom 641 000 m³ najvýznamnejšou vodnou nádržou v okolí Banskej Štiavnice. Celkovo možno konštatovať, že skupina hodrušských vodných nádrží bola pôvodne zrejmä najpočetnejšou skupinou vodných nádrží v celom rudnom revíre. Spolu s Hornou Hodrušskou boli najvýznamnejšie v 18. a v 19. storočí pre celú Hodrušskú dolinu. Zberné jarky tejto skupiny VN majú celkovú dĺžku takmer 12,5 km.
|
|
Vybudovala sa podľa projektov S. Mikovíniho v rokoch 1743 až 1744. Po jej vybudovaní ostatné menšie nádrže tejto skupiny stratili svoj význam a niektoré z nich zanikli. Vodná nádrž sa nachádza v nadmorskej výške 530 m západne od Banskej Štiavnice pod Krásnou. Dĺžka koruny hrádze je 199 m, šírka 6 m. Výška hrádze od päty je 22 m. Najvyšší stav vody môže byť 20,3 m. Plocha vodnej nádrže je 4,33 ha. Spolu s Hornou Hodrušskou vodnou nádržou, ktorá už takmer zanikla, dodávali vodu prostredníctvom Hodrušského potoka pre gáple, poháňané vodnými kolesami a pre stupy a mlyny v Hodrušskej doline. Stále slúži ako zásobáreň vody pre úpravňu rúd z bane Rozália v Hodruši. |
Horná Hodrušská vodná nádrž, k. ú. Hodruša – Spomína sa v priebehu 17 storočia, pričom bola niekoľkokrát opravovaná a zväčšovaná (v roku 1705 M. K. Hellom, v rokoch 1736-1737 S. Mikovínim). Dĺžka koruny hrádze bola po rekonštrukciách 245 m, výška 15,7 m s maximálnou hĺbkou 14,2 m a objem zadržanej vody bol v roku 1855 takmer 256 000 m3. Voda slúžila zvlášť na prevádzku početných stúp v hodrušskej doline. Pre potreby banskej prevádzky sa nepretržite využívala až do roku 1948. Horná Hodrušská vodná nádrž bola po čiastočnej rekonštrukcii a po polovičnom znížení svojho objemu navážkou hlušiny a iným banským odpadom v druhej polovici 20. storočia naplnená opäť a slúži ako zásoba vody pre zasnežovanie priľahlého svahu lyžiarskeho vleku.
Zaniknutá vodná nádrž – Tajch v Hölle, k. ú. Hodruša – Samotný tajch označovaný v starých dokumentoch ako Tajch v Hölle je zvyšok bývalej vodnej nádrže, plocha ktorej je dnes označovaná ako Ciblíkovská lúka, alebo Skautský tábor pri Bani Rozália. Názvom Hölla sa označuje najvyššia časť Hodrušskej doliny, širší priestor, kde sa dnes nachádza baňa Rozália, včítane Dolného a Horného Hodrušského tajchu. Nachádza sa v nadmorskej výške 610 m n. m. približne 100 metrov západne od dnešného Horného Hodrušského tajchu, za rekonštruovanou poschodovou budovou patriacou dnes budovanému Skicentru Salamandra. Tajch mal sypanú hrádzu dlhú asi 120 metrov, jej dnešná výška na vzdušnom svahu dosahuje maximálne 7 metrov. Hrádza však mohla byť znížená, preto, že pravdepodobne v neskorších dobách slúžila ako zdroj stavebného materiálu pri prestavbách a zvyšovaní hrádze Horného Hodrušského tajchu. Hrádza samotná je dnes porastená lesom, na dvoch miestach je prekopaná kvôli odvodneniu Ciblíkovskej lúky. Objem zadržiavanej vody nebol príliš veľký, môžeme ho odhadnúť na cca 70 000 – 90 000 m3. Prvú písomnú zmienku o tejto vodnej nádrži poznáme z roku 1584 kde sa spomína v súvislosti s výpočtom banských diel Brennerštôlnianskej ťažiarskej spoločnosti. Opäť sa spomína v rokoch 1617 a 1619 ako jedna z dvojice nádrží v Höll, kde tzv. „starý tajch“ je vraj už zanesený bahnom. Druhým z dvojice tajchov je pravdepodobne vtedajší predchodca dnešného Horného Hodrušského tajchu, Hrádza Horného tajchu bola totiž neskôr v priebehu storočí viackrát zväčšovaná, rozširovaná a zvyšovaná.
Zaniknuté vodné nádrže Henrik a Jasenovský (?), k. ú. Hodruša – Vyššie položený tajch pri štôlni Henrik sa nachádza v nadmorskej výške 565 m n. m hneď vedľa lesnej cesty vedúcej od Katolíckeho kostola v Dômkach po Pílu v Hodrušskej doline. Dnes už úplne zanesený priestor tajchu s pretrhnutou, pôvodne vypuklou zemnou sypanou hrádzou bol vybudovaný pravdepodobne najneskôr koncom 17. storočia, je však možné, že je starší. Tajch samotný bol oválneho tvaru. Pôvodne bolpostavený pre potreby stupných prevádzok ťažiarstva Moder. Objem vody, ktorú bol schopný akumulovať pri hĺbke do troch metrov zrejme nepresiahol 2 000 m3. Jeho zánik je zrejme spojený z dokončením Kopanického, pôvodne Moderštôlnianskeho tajchu, ktorého jeden z prívodných jarkov dnes odvádza dažďovú vodu z povodia tajchu Henrik. Aspoň čiastočné napĺňanie mohla zabezpečiť vytekajúca voda z vyššie položeného ústia štôlne Mária Viktória, ktorá vyteká takmer nepretržite aj počas pomerne suchých rokov a je zrejme dôvodom stálej vlhkomilnej vegetácie v telese inak asi suchého tajchu. Budova bývalej stupy v jeho tesnej blízkosti bola v minulosti prebudované na obytný dom. Dnes tu nájdeme len ruiny. Tajch Henrik má zreteľný prívodný jarok v dĺžke cca 400 metrov, ktorý do neho privádzal vodu z potôčika spod Makovišťa. Dĺžka koruny vypuklej hrádze je do 45 m metrov, šírka koruny hrádze max. 2 m, pozostatok telesa hrádze má výšku 4-5 m. Objem vody, ktorú bol schopný akumulovať pri hĺbke do troch metrov zrejme nepresiahol 2 000 m3. Jeho zánik je zrejme spojený z dokončením Kopanického, pôvodne Moderštôlnianskeho tajchu, ktorého jeden z prívodných jarkov dnes odvádza dažďovú vodu z povodia tajchu Henrik. Aspoň čiastočné napĺňanie mohla zabezpečiť vytekajúca voda z vyššie položeného ústia štôlne Mária Viktória, ktorá vyteká takmer nepretržite aj počas pomerne suchých rokov a je zrejme dôvodom stálej vlhkomilnej vegetácie v telese inak asi suchého tajchu.
Ďalší, nižšie položený tajch sa nachádza postupujúc smerom dolu do Kohútovskej doliny. Po približne 250 metroch sa po pravej strane nachádzajú 2 staré lipy medzi ktorými je dodnes osadený drevený kríž. Popri tomto kríži nás lesná cesta privedie po 50 m ku pretrhnutej hrádzi Jasenovského tajchu. Je výrazná, v teréne ľahko identifikovateľná. Koruna hrádze leží v nadmorskej výške 500 m.n.m. Rovná hrádza je zrejme dlhá tesne vyše 30 m a jej šírka nepresiahla 4 m. Výška vzdušnej strany je približne 6-7 metrov, pričom maximálna hĺbka tajchu mohla byť do 4 metrov. Takto nezadržiaval zrejme viac ako 2000 m3. V súčasnosti je dne jazera vyplnené masívnym humusovým horizontom vysokým vyše 1 m. Hrádza je asi v 2/3 šírky prerušená a jej bázou preteká potok. V častiach, kde sa potok “zarezal”, dnes môžeme jasne vidieť ílovú vrstvu, ktorá pravdepodobne slúžila ako tesniaca vrstva na dne jazera a v telese hrádze.
 |
Podobne, ako pri prvom tajchu, aj pri tomto je možné približne 100 m pod hrádzou nájsť zvyšky stúp a ruiny budov. Voda z Jasenovského tajšíku slúžila na pohon dvojice dnes rozoznateľných stúp. Hneď pod tajšíkom sú v hustom poraste ruiny pomerne veľkej stupy krížového pôdorysu. Keďže spádová výška vody z Jasenovského tajšíku nie je veľká, a teda by nepostačovala na pohon bežného vodného kolesa s horizontálnou osou, pohon stupy bol vyriešený „turbínou“ – resp. jej predchodcom, dreveným (možno aj železným) lopatkovým kolesom so zvislou osou. Pozostatky tohto technického riešenia sú vo forme prívodu a odtoku pohonnej vody dodnes dobre pozorovateľné. |
Stupa samotná po prebudovaní na obytný dom v 19. storočí nakoniec zanikla rozpadnutím po jej opustení v druhej polovici 80. rokov 20. storočia. Najstaršia zmienka o oboch tajchoch pochádza z roku 1883.
Zaniknutá vodná nádrž Stierteich (Býčí tajch), k. ú. Hodruša – Pozostatky pomerne rozsiahlej a zrejme starej vodnej nádrže, postavenej určite skôr ako v 18. storočí, možno aj dne vidieť v samom závere Pivovarskej doliny v Banskej Hodruši v pomerne ťažko prístupnom teréne vo výške 570 m n. m. O vzniku, účele a technických parametroch nie sú takmer žiadne údaje. Písomná zmienka o ňom pochádza z 3.7. 1882, kedy sa tajch spomína v z terénnom zápise z obchôdzky zástupcov ťažiarstiev Gerambovskej banskej únie. Koruna hrádze leží vo výške 570 m n. m. Jeho plocha mohla byť pravdepodobne do 100 000 m2, pričom vzdušná strana telesa zemnej hrádze má výšku približne 12 m, pričom bola pravdepodobne dlhá takmer 95 metrov, s predpokladanou hĺbkou do 8-9 m.
| Vodná nádrž má zbernú oblasť situovanú v pomerne vysokej časti záveru doliny, pričom sa nevie, či bola voda okrem Pivovarského potoka ústiaceho do telesa nádrže privádzaná aj nejakými zbernými jarkami, hoci v teréne sú viditeľné ich náznaky a to hlavne SV smerom k dobývkam na Bärenleuten žile. Mohlo ale rovnako ísť o jarok vodu odvádzajúci z VN. Hrádzové teleso je takmer v strede v celej výške svojho profilu na bázu potoka prerušené (prekopané, možno pretrhnuté). Na dne nádrže je vo viacerých sondážnych pôdnych profiloch dobre viditeľné ílovité súvrstvie, používané ako tesniaca vrstva pri budovaní vodných nádrží. Plocha nádrže, rovnako ako svahy telesa sú rozrušené prerastajúcou vegetáciou. |  |
Približne 120 metrov severne (smerom do Pivovarskej doliny) sa pod hrádzou Stierteichu vo výške asi 550 m n. m. nachádzajú stopy po ďalšom, tento krát oveľa menšom tajchu, pričom predpokladáme, že bol napájaný časťou vody odvedenej z vyššie položeného tajchu a menšími záchytmi vo svojom okolí. Je možné že vznikol skôr, s oveľa menšou kapacitou a svoju úlohu plnil len do vybudovania väčšej nádrže nad ním. Rozloha tajchu pravdepodobne nepresahovala 1000 m2 s šírkou hrádze do 2,5m a s výškou hrádze medzi 3-5 m. maximálna hĺbka bola zrejme do 5 m. Dnes je jeho plocha úplne pokrytá sedimentom so zárastom močiarnej vegetácie a pozdĺž bývalej hrádze vedie lesná cesta.
2 Sandrické vodné nádrže, k. ú. Hodruša-Hámre – Pôvodne bola v miestnej časti Holubienec (Na Prielohu) len jedna menšia vodná nádrž, ktorá bola vybudovaná pravdepodobne v 17.-18. storočí a slúžila ako zdroj vody pravdepodobne pre šachty Štamproch a Kyslá poniže Sandriku. Ľavou stranou doliny vedie k týmto šachtám náhonný jarok ešte stále dobre čitateľný vo svahu. Jej hĺbka podľa výšky vzdušnej strany hrádze nepresahovala 4 m a v súčasnej dobe je zanesená sedimentom až po korunu hrádze a plocha je porastená vegetáciou. Predpokladaná hĺbka podľa výšky vzdušnej strany hrádze nepresahovala 4 metre. Prítok k nádrži bol zabezpečený zachytenými prameňmi pri potôčiku, ktorý ju napája.
 |
 |
Začiatkom 20. storočia, 70 m poniže, v nadmorskej výške 493 m n. m. pribudla pre potreby novovzniknutej fabriky Sandrik (Gerambovská banská únia) vystavaná väčšia nádrž s betónovou hrádzou vysokou do 4,5 m.
